Bola som rada, že som prišla na to "veľké tajomstvo zrodu" a začala som si na chlapcov dávať pozor. Stačilo, že ma doma brat, alebo ocino pobozkal a ja som s veľkým plačom utekala preč. Nikto netušil, prečo plačem. Až raz som to nevydržala a pod nátlakom mojej maminy, som jej vyrozprávala, že čakám bábätko. „Väčšiu hlúposť som nepočula. To by bolo príliš jednoduché a na svete by boli všade bábätká!“, pokojne mi vysvetľovala. Dozvedela som sa, že musím veľa papať a hlavne narásť na to, aby som také bábätko v brušku uniesla. To bolo radosti! Ale som si vydýchla.....
Moja ďalšia nočná mora nastala, keď som mala asi 8 rokov. Z ničoho nič mi začali vypadávať zuby. Bála som sa že budem vyzerať ako moja babka a tak som sa so svojim osudom zdôverila rodičom. Vysvetlili mi, že to sa mi len mení mliečny chrup za trvalý, ale ja som im aj tak neverila. Počas jednej noci som vymyslela plán, ako zachrániť moje drobné, biele zúbky. A tak som prestala rozprávať a jesť. Samozrejme môj plán stroskotal hneď prvý deň v škole. Pani učiteľka ma vyvolala, aby som pokračovala v čítaní. Hľadela som na ňu nešťastným pohľadom a posunkami som jej vysvetľovala, že strácam zuby, preto nemôžem rozprávať. Nepochopila to a tak zo mňa vyšlo: “Nemôžem hovoriť, hýbe sa mi zub.“ Učiteľka neuznala moju bolesť a utrpenie a poslala ma na WC, aby som si ten zub vytrhla. S plačom som sa vybrala splniť jej príkaz. Nešlo to. Na záchode som strávila celú hodinu a nič. Nedokázala som sa so zubom rozlúčiť. Moju samotu a smútok prerušili dve dievčatá, ktoré sa prišli vycikať. Keď videli moju uplakanú tvár, spýtali sa ma prečo plačem. Vysvetlila som im, že som chorá a strácam zuby. Dievčatá sa začali smiať. Ukázali mi svoje zuby a ja som na vlastné oči videla, že namiesto drobných zúbkov sa im tlačia ozajstné dospelácke zubiská. Porozprávali mi, že to všetkým deťom tak vypadajú, aby mi mohli namiesto nich narásť nové silné, ktoré budem mať navždy. Už sa mi to zdalo presvedčivé a preto som sa rozhodla, že splním učiteľkino želanie. Otvorila som ústa a chytila zub do ruky. Nemusela som ho ani trhať, chudáčik zostal mi rovno v ruke. Víťazoslávne som sa vrátila späť do triedy. Bola som spokojná, že o pár dní sa mi začne tlačiť nový, dospelácky zub.
Ale pritom som bola vraj na svoj vek veľmi inteligentná......
P.S.Nikdy nepodceňujte detský rozum, lebo aj z malého nedorozumenia môže nastať pre dieťa stres a zbytočné trápenie. Pritom stačí len dať veci na správnu mieru.